Dnešný deň, 22. september 2026, sa v našich škôlkarských triedach niesol v celkom inom duchu než obvykle. Pripomenuli sme si totiž Svetový deň vďačnosti – sviatok, ktorý nám pripomína, aké dôležité je vedieť si vážiť maličkosti, hovoriť pekné slová a tešiť sa z prítomnosti jeden druhého. Hoci je vďačnosť pre dospelých často abstraktným pojmom, pre deti v materskej škole má celkom konkrétnu podobu: je to úsmev, vrúcne objatie, podelená hračka či spoločný tanec.

Hneď zrána sme sa s deťmi usadili v kruhu, aby sme sa porozprávali o tom, čo toto čarovné slovo vlastne znamená. Deti svojou čistou a úprimnou detskou rečou rýchlo našli tie správne odpovede – zhodli sa, že vďačnosť je vtedy, keď niekomu povieme „ďakujem“, keď sa na seba usmievame, alebo keď pomôžeme kamarátovi a podelíme sa s ním o stavebnicu. Spoločne sme zistili, že vďační môžeme byť naozaj za čokoľvek: za zdravie, za usmievavú maminku a ocka, za obľúbenú hračku, ale aj za slnečné lúče, ktoré nás hrejú na dvore.

Svetový deň vďačnosti sme však neprežili len v tichom rozhovore, pretože hlavným mottom dňa bolo spájanie tried a utužovanie priateľstiev. Chodby a triedy ožili veselou hudbou, keď si deti spoločne zatancovali a ukázali, že radosť z pohybu je najkrajšia vtedy, keď ju môžu zdieľať s ostatnými. Hry a zábavné aktivity prebiehali v skvelej atmosfére plnej smiechu, kde nezáležalo na víťazstve, ale na radosti zo spoločných chvíľ. Najemotívrejším momentom bolo vzájomné obdarovávanie, kedy deti obdarovali svojich kamarátov z inej triedy drobnosťami a vlastnoručne nakreslenými obrázkami. Pohľad na rozžiarené detské tváre a slová „toto je pre teba, lebo ťa mám rád“ chytili za srdce každého prítomného.

Dnešný deň nám v materskej škole ukázal obrovskú múdrosť, ktorú sa od detí môžeme denne učiť. Vďačnosť totiž nie je len formálna slušnosť, ale predovšetkým spôsob, akým vnímame svet. Veríme, že semienko vďačnosti, ktoré sme dnes v detských srdiečkach spoločne zasadili, porastie s nimi po celý život, pretože svet je hneď krajší, keď v ňom znie úprimné „ďakujem“.

                                                                                                   Mgr. Michaela Meňušová